L Á S K A - báseň - úvaha -

L Á S K A

Čo je láska,

krásne iba slovo?

Ten rozchod,

to kruté bolo!

Čo je srdce,

stroj života iba?

Nechýba Ti moje,

ani ja nechýbam?

Čo je duša,

niečo medzi tým?

Vie byť ona krutá,

už tomu verím!

Čo je nádej,

Už dávno zomrela?

Ani na pohrebe

som jej nebola!

Ostala túžba len,

nesplnený lásky sen.

Čo ostáva mi?

Slzy preliať preň?

Čo je láska?

Krásne iba slovo?

O láske v srdci môžeme snívať,

duša nato bude sa dívať.

Čo je viac? - báseň - úvaha -

Sadiť alebo polievať,

dodať alebo objednať,

hovoriť abo pracovať?

Žiť alebo zomierať,

jesť abo hladovať,

piť alebo nalievať?

Čušať alebo rozprávať,

sedieť abo tancovať,

kupovať alebo predávať?

Nehrať abo tipovať,

čítať alebo TV sledovať,

vyhrať alebo prehrávať?

Túžiť abo získavať,

dávať alebo iba brať,

žehliť alebo prať?

Smútiť a či sa smiať,

veriť, alebo bez viery žiť,

ĽÚBIŤ ALEBO MILOVAŤ?

Dva svety - báseň - úvaha -

Existujú dva svety,

sú v nich dobrí aj zlí,

všetci zrodili sa nahí.

Dva svety sú,

mnohí dali sa na cestu zlú,

vybrali si zlo ako výhodu.

Sú svety dva,

dobrí boja sa zla,

bojujú ako sa len dá.

Dva svety existujú vraj,

keď zlí s dobrými sa spoja,

prestanú dva svety existovať.

Rybačka

Bolo to asi pred 15-timi rokmi. Pri obci Ľuboreč vybudovali novú veľkú vodnú plochu – rybník. Nasadili veľa rýb a oni už dorástli do mierečnej veľkosti. Ľudia chodili húfne na ryby, lebo tam akosi samé skákali na udicu. Asi ich málo prikrmovali a ryby boli hladné a tak nato väčšinou doplatili svojim životom. A tak sme sa vybrali aj my. Zbalili sme udice, stan, deky a prikrývky, jedlo a pitie, zamkli byt a hurá ide sa stanovať a rybárčiť. No trvalo dve hodiny, kým sme našli to svoje miesto. Zišli sme tam poľnou cestou z hlavnej, auto zaparkovali do tieňa. Nahodili udice a začali stavať stan. Medzitým bol záber za záberom a zakaždým kaprík – mierečný – no úžasne začal tento deň. Boli sme výsostne spokojní. Konečne bol postavený aj stan a všetko z auta vyložené. Utáborení a vyhladovaní sme boli všetci a tak som urobila prvý – a aj posledný obed na tomto výlete. Na plynovom variči sme uvarili vodu na kávu, dali si na hlavy letné klobúky so širokými strieškami. Slnko pálilo, ryby sa vyhadzovali, široko ďaleko len voda, fantastický oddych to sľubovalo. Kaprov pribúdalo – nakoniec ich bolo až 10. Ja sama som vytiahla z vody celkove 6. Bola som na seba veeeeeeľmi hrdá. Ľudia naokolo iba oči otvárali – zase máte záber – no toto! Neviem, čím to bolo – neskúmala som to – ale bol to krásny pocit, keď udica ťukla, že je znovu záber. Nestačili sme nahadzovať. Roboty a roboty. Ale to bolo úplne v poriadku.

Zrazu sa začalo oblačiť a schytil sa prudký vietor. Stan išlo vytrhnúť zo zeme, veci okolo rozfúkalo široko ďaleko. Ani hádzať sa nedalo do vody. Búrkové oblaky sa zgrupili a začalo sa blýskať. Hromy len tak bili a priehradná voda tú búrku viac a viac chcela. Bolo horúco – až dusno a slnko celý deň pieklo. Tak sa nebolo čo čudovať.  Zmobilizovali sme svoje sily – vytiahli z vody sieťku s kaprami a tá bola v aute ako prvá. Veci sme stihli do auta ponosiť, ale my sme zostali trčať v stane. Ako dobre – pomysleli sme si – strecha nad hlavou zostala a búrka nikdy dlho netrvá. Ešte dnes aj pekne bude. Ale o chvíľu bolo po radosti. Stará celtovina stanu a veľmi veľa vody, ktoré v tej chvíli spadlo spôsobilo, že dnu do nášho azilového domčeka začala voda pretekať. O malú chvíľu sme už nemali na sebe suché nič. Z každej strany tiekla na nás voda, studená a nepríjemná. Deťom bolo zima, nebolo im čo hodiť na plecia. Kooonečne prestalo pršať a mraky s vetrom odtiahli do blízkej obce. A my mokrí ako myši, z posledných síl sme vytrhali kolíky na stane zo zeme, mokrú celtovinu – ohromne ťažkú a napitú vodou sme zgúľali, chytili ju každý za jeden koniec a poďho do auta. V botaskách cvrkala každému z nás voda, blato pod nohami sa šmýkalo, išli sme a zároveň stáli na mieste. No stáli – šmýkali sme sa – koľko hore – toľko dole. Až sme nakoniec vyzuli obuv a išli hore do kopca k autu úplne bosí. Celtu sme hodili do kufra, deti s výdychom posadali na zadné sedadlá a ja so slasťou som zabuchla dvere na pravej strane – no reku poďme teda domov. No – nebolo to také jednoduché. Poľná cesta sa tak rozmočila, že na nej bola 50 cm vrstsva veľmi kašovitého blata a auto bolo treba vytlačiť v tomto marase na hlavnú asfaltovú cestu. Výkon hodný kulturistu. Šťastie bolo, že jedna strana cesty zostala ako tak zjazdnejšia a asi nám pomohol aj sám pánboh. Lebo čo je veľa – to je naozaj veľa. Ale – auto bolo na ceste – ja po kolená od blata, všetko mokré a studené, deti hladné, sedeli ako myšky, celé sa triasli. No v tej chvíli nám už bolo jedno – len sa rýchlo dostať domov do tepla, sucha, poumývať a uvariť si teplý čaj, nám dospelákom aj s rumom. Celta sa sušila asi dva týždne, nebolo ju kde vystrieť aby nezmizla, lebo sme bývali v činžiaku. A ryby – náš úlovok – poukladali sme ich na kuchynský stôl, ktorý bol úplne nimi zaprataný. Len škoda, že vtedy sme nemali fotoaparát, aby sme aspoň tie kapre zvečnili na pamiatku.  Môj otec nám to dodnes neverí, že ich bolo desať a ešte k tomu mierečných.

Ako som hľadala a nenašla

Na Slovensku žijeme dobu nezamestnaných, malé mestá vedú v percentách nezamestnanosti. Problém majú určité vekové skupiny občanov. Patrím medzi nich. V januári 2004 som sa dožila päťdesiatky a tak problém nenechal na seba dlho čakať. Narodila som sa v Trnave, toto mesto je moja srdcovka. Žijú mi tu rodičia, aj syn. Na úrade práce nám vždy hovorili, že sme málo aktívni, že si máme  napísať žiadosti o prijatie do zamestnania a zaniesť ich na firmy osobne. A tak som si pomyslela – skúsim v mojej srdcovke – s ubytovaním problémy nemám, školopovinné deti nemám, stredoškolské vzdelanie a prax 30 rokov na úrade mám. Prelistovala som zlaté stránky a vybrala potenciálnych zamestnávateľov. Bolo ich celkom 15. Napísala som žiadosti – hodila do tlačiarne nech vytlačí 30 kusov, rozmnožila som ešte životopis a hurá na výlet. Teda na služobno-pracovnú cestu – aby to bolo celkom správne.

         Ubytovala som sa u syna, vyfasovala kľúče od jeho bytu, lebo som nevedela kedy sa vrátim. Pätnásť je pätnásť. A tak som začala. Mala som pripravený plán pochôdzky prejsť mesto od severu na juh, včetne vonkajšieho okruhu. Trnava je dosť veľké mesto rozlohou, bolo potrebné vyzbrojiť sa dobrou obuvou, trpezlivosťou aj úsmevom.

Mestskú dopravu ovládam, aj ulice poznám, aj niektoré budovy si pamätám ešte spred 30-tich rokov, keď bola Trnava ešte mojim bydliskom. Medzi potenciálnymi zamestnávateľmi boli aj hypermarkety – na funkciu vykladačky tovarov, resp. pokladníčku. Tieto sú postavené na Veternej ulici jeden vedľa druhého – bola to výhoda polohy a získala som tým aj čas. Všade som sa pýtala k vedúcemu prevádzky, avšak ani jeden sa nenachádzal „doma“. Zástupcovia vedúcich si ma pozreli od hlavy k pätám a späť, s poľutovaním mi oznámili, že voľné miesta momentálne nemajú. Ale že keď niečo bude, tak sa mi ozvú. Divili sa, že im nechávam žiadosť o prijatie do práce a chcem podpísať jej prevzatie. Však je nelogické, aby sa mi ozvali, keď nemali na mňa kontakt. Nie som predsa malé dieťa, aby som im uverila. Ale aj keď kontakt mali, aj tak sa neozvali.

Vybrala som sa do centra mesta – na úrady. Mestský úrad, okresný súd, poštový úrad, bankové inštitúcie. Všade som narazila na informátorov, ktorí statočne chránili svojich úradníkov a nepustili ma ani na WC, nieto ešte na nejaké osobné oddelenie, kde som sa chcela aj osobne prezentovať. Svoju žiadosť som musela odovzdať v podateľni týchto úradov – a to je akoby som ju hodila rovno do koša. Nebolo to nič príjemné vysvetľovať 19 ročným absolventom – z ktorých každý si plnil svoje povinnosti ako  informátor aj tak, že pri ňom v kabínke sedela osemnástka a musel sa venovať hlavne jej. Čo je jeho po nejakej starej panej, ktorá sa žiada na osobné oddelenie osobne. Ani tam len nezavolali, či ma môže niekto z kompetentných prijať. Však božie mlyny melú......pomyslela som si , a išla svojou cestou ďalej.

Dostala som sa na jeden zaujímavý úrad a chýbala mi žiadosť. Kanceláriu som vždy nosila pri sebe – papier, indigo, pero, zošívačku – úradníčky iba oči otvárali, že som žiadosť o 10

minút doniesla osobne a písomne. Toľko úsmevov a obdivných pohľadov som ešte smerom k sebe nikdy nevidela, odišla som výsostne spokojná, ako som ich ohromila.

So zdvihnutým sebavedomím som na vonkajšom okruhu vošla do budovy  úradu práce a reku, skúsim šťastie. Oni by mali mať tiež zoznam voľných pracovných miest a jeden nikdy nevie čo sa môže pritrafiť. Bola tam milá pani úradníčka, ktorá si spomenula, že jeden jej známy pán podnikateľ práve otvára novú prevádzku – obchod so stavebninami a potrebuje účtovníčku. Telefónom mi dohodla schôdzku a ja som dva dni čakala na pána podnikateľa u rodičov. To boli nervy, lebo som plánovala z Trnavy už odcestovať a všetky plány som pre uvedenú schôdzku zrušila. Nervy poručili, aby som sa pripomenula pánu majiteľovi firmy a nakoniec sme sa stretli. Prišiel rovno pred dom mojich rodičov. Vysvitlo totiž, že jeho otec bol spolužiak mojej mami na základnej škole a že pochádzajú z rovnakej dediny. Trochu ho to popohnalo prísť na schôdzku. Pohovor prebehol celkom k obojstrannej spokojnosti, ale pán „šéf“ pripomenul, že sú dvaja majitelia a nebude rozhodovať o mojom prijatí sám. Do otvorenia predajne zostávali dva týždne a že mi o taký týždeň najneskôr oznámi, kedy nastúpim do práce. Jeho spoločník mal tiež jednu kandidátku, ale môj potenciálny „šéf“ sa vyslovil, že tá nevie o účtovníctve absolútne nič. A tak keď som prišla do Veľkého Krtíša, ani som cestovnú tašku nevybalila, aby som ju o pár dní nemusela znova baliť. O päť dní konečne telefón zazvonil – a bolo mi oznámené, že som o 100 % lepšia ako tá čo idú prijať, ale nemôže s tým nič urobiť. No potešilo by Vás to?? Niečo za niečo a takto sa to robí, a ja naivná som myslela, že budú stačiť moje vedomosti a prax.....

Moja pochôdzka Trnavou po vonkajšom okruhu skončila vždy len na vrátnici každej firmy, kde vrátnici – informátori, ako také naučené papagáje vždy opakovali všade to isté. Nikto tu nie je, nie ste ohlásená, nemôžem Vás pustiť a nechajte tu žiadosť. To, že som pricestovala až z Veľkého Krtíša, samozrejme nikoho nezaujímalo. A tak som si priniesla domov 15 potvrdených kópií žiadostí do práce a uložila ich do fascikla s názvom „žiadosti do práce“, ktorých sa za roky hľadania nahromadilo okolo 200. Zo žiadnej firmy neprišla ani len jedna odpoveď. Všetci zamestnávatelia majú nás päťdesiatročných totiž na háku!

R ó ž i k a

Volala sa Anna, bola krásne vyvinutá a páčil sa jej mládenec z vedľajšej dediny. Stretla ho na dedinskej zábave, oči jej len tak žiarili. Aj on si ju všimol.  Obaja mali vek plnoletosti a chémia nedala na seba dlho čakať. Boli mladí a neskúsení, podľahli fyzickej príťažlivosti.

Za Annou začal chodiť Anton, ktorý mal o ňu vážny záujem. Mladý muž sa tak zaľúbil, že ju požiadal o ruku už po troch mesiacoch chodenia. V kostole mali ohlášky a doma začali chystať svadbu. Anna bola čoraz smutnejšia, hoci ako mladá budúca nevesta sa mala tešiť na nový spoločný život s Antonom. Bol to usilovný chlapec, plný plánov, vyznal sa v roľníckych a iných domácich prácach. Mali políčko, chovali hospodárske zvieratá, ľúbili sa. Len Anna bola – stále smutnejšia a smutnejšia. Anton si všimol, že pribrala, potešilo ho to, lebo zistil, že jeho manželka čaká dieťa. Len mu nešlo do hlavy, prečo sa jeho mladá žena neteší. Plakávala, nedalo sa s ňou hovoriť. Myslel si, že nechce deti, no ale čo už – keď im pánboh požehnal. Až raz sa mu Anna konečne zverila so svojim trápením. Priznala sa, že dieťa, ktoré nosí pod srdcom nečaká s ním, ale, že otehotnela na dedinskej zábave, keď prvýkrát okúsila čaro telesnej lásky. Anton bol najskôr sklamaný, avšak mal dobré srdce a už sa problém dal riešiť iba tak, že príjme dieťa ako keby bolo jeho. Asi to tak malo byť.

O dva mesiace Anna zľahla a narodilo sa dievčatko. Obaja manželia dostali šok, lebo dieťa sa narodilo bez nožičiek. Tehotenstvo sa Anne podarilo pred dedinou utajiť, Anton bol tiež rozumný. Nerobil žiarlivostné scény, ani výčitky, nikto iný o Anninom tehotenstve nevedel. Pôrod prebehol tiež v tajnosti – ako voľakedy na dedine. Bolo to pred sedemdesiatimi rokmi a vtedy nebola gynekologická starostlivosť, ani pôrodnice, ani rýchle sanitky. Všetko podobné sa robilo v obydliach potajomky. A tak sa podarilo utajiť aj pôrod. Nikto z dediny netušil, že v osamelom domčeku sa narodilo dieťa, že bolo v hriechu splodené. Že pánboh  mladú ženu za hriech potrestal a dieťa sa narodilo zdravotne postihnuté.

A bolo rozhodnuté, keď doteraz dokázali všetko pred všetkými utajiť,  aj to naďalej tak ostalo. Dieťatko sa narodilo bez nožičiek – to bol dostatočný trest za neveru, nepotrebovali odsúdenie celej dediny a rodiny. O malú sa starali.  Anna utrpela psychickú traumu a stávalo sa, že ju musel manžel upozorniť, že malú treba prebaliť, vykúpať a nachovať. Ľutoval ju a pomôcť jej inak nevedel. Len aby netrpela hladom a bola v čistom. Po rozumovej stránke bola inteligentná, onedlho začala veci okolo seba vnímať a chápať. Medzitým sa jej

narodili súrodenci a to postupne štyria bratia. Otec Anton sa poctivo o rodinu staral, nikomu nič nechýbalo. Bratia boli  zdraví, chodili  do školy.  Mali prísne zakázané niekomu prezradiť, že majú doma beznohú sestričku. Malú volali Róžika.

Vtedy, keď sa Róžika narodila, nebola lekárska starostlivosť na takej úrovni, aby vedeli zdravotne postihnutým tak pomôcť, aby sa včlenili do spoločnosti zdravých ľudí. Keďže nemala Róžika nožičky jej osudom bolo zostať celý čas v posteli. Nikdy ju nevyniesli na dvor na slniečko – čo keby ju niekto z dediny zazrel? Do školy samozrejme tiež nechodila. Iba ako dieťa, ktoré sa nudilo niečo podchytila od svojich bratov. Chlapci skončili základnú školu, odišli do učňoviek, poženili sa a založili si svoje rodiny. Čas utekal. Aj Róžikyni rodičia chradli, nevládali sa o ňu už tak starať. V dome nebolo už pomaly nikoho, s kým by sa porozprávala. Veľmi túžila ísť von – na vzduch – na slnko, vidieť zelenú trávičku, kvety, počuť spev vtákov. O tomto „čítala“ v knihách, ktoré jej dali pozrieť školopovinní bratia. Nebola ani televízia, noviny a časopisy na malých dedinách bola nemožnosť. Bolo to väzenie, zomieranie „za živa“ v imaginárnom hrobe. Keď mala 48 rokov zomrel jej otčim. Pre ňu začali dni zúfalstva. Matka sa o ňu prestávala starať zo dňa na deň viac a viac. Často hladná, neoriadená, v chladnej a tmavej izbe bolo neupratané. Zapáchajúce posteľné prádlo,  neumyté telo ju svrbelo.

Popod okná chodievali po lúkach ľudia, rozprávali sa a smiali. Ona to počula, avšak nebola schopná ísť ani k oknu, aby tých ľudí aspoň videla. Z okna sa pozerala rovno na múr susedného domu, takže ani slniečko k nej nepresvietilo. Veľmi túžila po spoločnosti iných ľudí, poznať ako vyzerá svet za oknom. Túžila mať hlavne nohy a rozbehnúť sa len tak po lúke. Túžila vedieť čítať knihy, v ktorých sa skrýva veľa ľudskej múdrosti.

Jedného dňa sa matka nevrátila z nákupu a Róžika zostala v dome sama – úplne sama. Čo teraz? Dostala obrovský strach.  Vonku sa zotmelo, ostala po tme, v studenej izbe, nemal jej kto podať ani kúsok chlebíka s vodou. Pud sebazáchovy zapracoval na plné obrátky. Našťastie mala pri sebe papier a ceruzku a ako vedela, tak napísala. „Pomôžte mi – som tu zatvorená – sama – opustená – nevládna.“ Okno bolo len privreté, vyposúvala sa na kraj postele. Prepadla medzi posteľ a okno. Vyhodila papier a privrela okno, lebo išla z vonku zima.

Okolo ich domu často chodila na prechádzky lekárka zo susednej dediny so svojim manželom.   Zdvihla papier, ktorý odfúkol na cestu vietor. Zo zvedavosti ho prečítala. Neverila vlastným očiam. „Ale čo keď je to pravda?“ O veci sa išli porozprávať s miestnym pánom farárom. Róžikina matka o pár dní prišla domov. Zo dňa na deň sa k dcére správala neprístojnejšie. Nikto k nim nikdy neprišiel ani na návštevu. Róžikinej matky sa báli – hovorili jej v dedine bosorka. Vždy bola zamračená, nepekne oblečená, nikomu sa neprihovorila. Synovia si založili vlastné rodiny v iných obciach okresu. Róžika vedela rozprávať len maďarsky a bratove manželky boli Slovenky. Preto nenadviazala kontakt ani s nimi. Ale ani nemohla – matka ju prísne strážila, aby sa tak nestalo. Bála sa prezradenia skutočností.

Doktorka vstúpila za pomoci pána farára do domu a boli šokovaní. Naozaj tam našli ženu v posteli, zanedbanú, v izbe plnej nečistoty a zápachu. Našli ženu zdravotne postihnutú – vychudnutú a bez nôh. Táto žena mala vtedy už 49 rokov. Matka Róžiky nevedela pochopiť, prečo za Róžikou začala chodiť doktorka a farár. Títo sa jej snažili vysvetliť, že prišli Róžike pomôcť, že potrebuje lekársku starostlivosť a iné prostredie. Tiež, že vybavia a dovezú pre ňu invalidný vozíček. Róžiku odviezli na vyšetrenia do nemocnice a začali vybavovať – aj pomocou starostu obecného úradu, jej premiestnenie v domove dôchodcov. Vybavili jej rodný list, ZŤP preukaz, invalidný dôchodok, doviezli vozíček. Veľa sa s ňou rozprávali, vysvetľovali, ako sa vonku veci majú. Rozprávali jej o tom, kde ju odvezú, že sa tam bude mať dobre – bude v čistom, teplom, príjemnom prostredí, medzi ľuďmi, s lekárskou starostlivosťou, naučí sa lepšie písať a čítať, bude môcť pozerať televízor, a po všetkých stránkach bude o ňu postarané. Pre Róžiku to bol zázrak. Veľmi sa nato začala tešiť. Netušila, že jej matka sa postaví proti, hoci ju nikdy nechcela a vždy si želala, aby zomrela. Trvalo ešte necelé tri roky, kým prišiel deň „D“ a kým pre ňu prišli z domova dôchodcov.

Avšak už skoro nepríčetná a vždy kričiaca matka doniesla do stredu kuchyne klát a sekeru a vykrikovala, že do jej domu nikto nevstúpi, že použije sekeru, keby sa tak malo stať. Z domova dôchodcov poslali vrchnú a hlavnú sestru so šoférom a invalidným vozíčkom pre Róžiku. Títo sa zastavili na obecnom úrade, aby ich sprevádzal aj p. starosta, alebo niekto odtiaľ. Títo odmietli, lebo sa báli Róžikinej matky a jej vyhrážok. Nebolo iného riešenia, len nadobudnúť odvahu a vytasiť vlastné zbrane. Odvážne ženy teda vstúpili do kuchyne a postavili sa oproti Róžikinej matke a jasne a stručne jej oznámili, že prišli pre jej dcéru a že si ju odvezú. Napätie povolilo a keď vstúpil za nimi chlap – vodič auta, na ktorom pre Róžiku prišli – tak sa neodvážila ani ceknúť. Prešli okolo nej a na vozíček naložili Róžiku a keď zabuchli dvere auta, všetci štyria si s úľavou vydýchli.

Róžika sa teda konečne dostala medzi ľudí, začala jesť úplne inú stravu, nosiť iné ošatenie, spala v čistej bielizni, vo vykúrenej izbe, spoznávala nových ľudí, nové osudy, nové zvyky, vychutnávala si čistý vzduch a hlavne slniečko. Miluje kvety, hudbu, rada pozerá televízor, namaľuje si ústa a usmieva sa celý deň. Začal pre ňu úplne iný život. Začalo sa okolo nej diať veľa nových  vecí. Každý kto o nej počul v dedine ju chcel vidieť, spoznať, pomôcť. Ľudia boli šokovaní z takejto správy. Písali o nej aj regionálne noviny.

Dňa 7. mája 2010 sa konala v domove dôchodcov veľká oslava – Róžika oslávila svoje sedemdesiatiny. Niekoľko krát som bola v tomto jej novom domove – vždy som ju našla vo vestibule na svojom vozíčku, usmievavú, plnú životnej energie a vždy sme si kývli na pozdrav.